fbpx

Zlé vzťahy v detstve – zlé vzťahy v dospelosti

Áno, väčšinou je to tak. Čo sme sa v detstve naučili, to si nesieme do dospelosti. Šťastie, nešťastie, dobré, zlé aj najhoršie. Počuli ste už o spoluzávislosti? Málo sa o nej vie, a pritom je rovnako rozšírená ako závislosť. O klasickej závislosti (alkoholizmus, narkománia, workholizmus, gemblerstvo, …) sa píše dosť. O spoluzávislosti málo. V čom je rozdiel? Pokúsime sa vám to priblížiť na typickom príbehu:

Aneta prežila detstvo v rodine s otcom alkoholikom. Nikdy nevedela kedy príde, či bude krik, či splní čo sľúbil. Tisíckrát videla nahnevanú mamu ako vyzlieka opitého otca a ukladá do postele. Ráno výčitky, večer plač, sľuby, odpustenie. Pár dní pokoj a nádej. Mama hovorila: „Ocko je dobrý, keď nepije. Musíme mu pomôcť, inak sa upije k smrti. Dáme mu ešte šancu“. Aneta sa rozhodla, že sa nikdy nevydá za alkoholika. A vzala si svoju veľkú lásku. „Priťahoval ma ako magnet. Vravel, že ma potrebuje, len ja mu môžem pomôcť. Vedela som, že míňa viac ako má, občas tipuje. Verila som, že sa láskou zmení. Nezmenil. Napriek tomu, že mu stále pomáham a dávam šance.“ Po 15 rokoch manželstva je bezradná. Deti nikdy nevedia, kedy otec príde, či splní čo sľúbil. Pýtajú sa, kde je. Stokrát ho hľadala vo všetkých herniach a zúfalo presviedčala, aby išiel domov a nerobil ďalšie dlhy. Ráno výčitky, plač, večer sľuby, odpustenie. Pár dní pohoda. Včera sa zase všetko zopakovalo… „Už neviem ako ďalej. Ale nie je to také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá. Keď nehrá, je to úžasný človek. Chcem mu pomôcť, inak prehrá celý svoj život.“  Zdanlivo to vyzerá ako normálna reakcia na nenormálnu situáciu.

Určite vám ale neuniklo, že sa Aneta roky správala rovnako ako jej mama. Mohla sa správať inak? Veď len nevedome opakovala to, čo sa doma naučila. Popierať realitu. Obetovať sa. Pomáhať. Preberať všetku zodpovednosť. Zachraňovať. Vyčítať. Odpúšťať. Stále dookola. Pritom aj sama sebe vyčítala, že robí pre pomoc a záchranu manžela málo. Zdá sa vám to absurdné? Háčik je v tom, že nikdy nepočula o spoluzávislosti. Netušila, že je chorobne pripútaná k chorému závislému partnerovi a spútaná podvedomým „nutkavým“ správaním. Ani o tom, že dospelé deti závislých rodičov (nech je drogou čokoľvek) sú tak poznačené svojou negatívnou skúsenosťou, že si „osudovo“ práve závislého partnera vyberú. Preto ju priťahoval práve ten nápadník medzi toľkými inými. A nemusí byť závislý na rovnakej látke, ako to bolo v pôvodnej rodine, napr. dieťa workholika si môže nájsť partnera narkomana.

Príčiny siahajú do detstva

Jej rodičia boli tak v zajatí svojich problémov, že nemali na ňu čas, nezaujímali sa o jej problémy, málokedy ju objali, pohladili, pretože boli citovo úplne vyčerpaní. Žila v tak neistej situácii, že nemohla inak, ako byť neistá. Preto potrebovala mať všetko „pod kontrolou“. Nepoznala pocit istoty, bezpečia a bezvýhradného prijatia. Rodičia na ňu kládli svoje povinnosti, zodpovednosť aj starosti. Opatrovala brata, počúvala mamin plač aj trápenie. Tým, že otec nefungoval, preberala jeho rolu a úlohy. Nahrádzala tým matke partnera – stala sa pre ňu tzv. zástupným dospelým. Psychológovia považujú takéto extrémne prevrátenie rolí za emocionálne zneužívanie až emocionálny incest. Nejde o sexuálne, ale o citové znásilňovanie. Rodičia takto nevedome oberajú svoje dieťa o bezstarostné detstvo. Čo to spôsobilo? Nemala žiadnu sebaúctu, sebavedomie a necítila lásku sama k sebe. Myslela len na iných. Neustále obetavo pomáhala až tak, že škodila. Sebe, mužovi aj deťom. Mohol sa spoľahnúť, že sa postará o deti, vybaví, odpustí, nenechá ho padnúť na dno. Nevedome mu tým umožňovala robiť to, proti čomu tak zúfalo bojovala. Pomáhala rozvíjať jeho závislosť. To bola najťažšia pravda akú sa o sebe dozvedela. Aj to, že sama udržuje svoje deti v neistote a oberá ich o bezstarostné detstvo.

Spoluzávislosť

by sme mohli zjednodušene priblížiť ako znásobenú závislosť. Závislý človek sa totiž trápi a bojuje „iba“ sám so sebou a svojou závislosťou (a nezáleží na tom či je drogou alkohol, jedlo, nakupovanie, internet, sex, sekta, kult tela, extrémne míňanie …). Závislý myslí len na seba a uspokojenie svojich potrieb. Spoluzávislý však musí súčasne riešiť partnerovu závislosť, navyše závislosť na vzťahu s ním a ešte aj závislosť na vlastnom naučenom nevedomom správaní z detstva. Ako keby to bola závislosť umocnená na tretiu.

Cyklus spoluzávislosti sa opakuje aj niekoľko generácií. Anetin otec, dedo aj pradedo boli alkoholici a ženy v rodine opakujú stále rovnaké chybné modely správania. Až Aneta dokázala pomocou psychoterapie vedome prerušiť začarovaný kruh spoluzávislosti .

Spoluzávislé správanie

je typické tým, že človek je ako keby zvnútra nútený (preto „nutkavé“) stále opakovať ten istý model deformovaného správania, bez toho, aby si to uvedomoval. Sú tým tak ovládaní a zaslepení, že nevidia, že sa ich situácia stále zhoršuje. Nevidí, že falošná nádej ho vedie k beznádeji. Spolužitím v chorých vzťahoch sa naučili cítiť, myslieť a konať nezdravo. Zlé veci sa im zdajú byť dobré, neznesiteľné nádejné. V dobrom úmysle, že pomáha zas a znova požičia peniaze aj keď mu stále nevrátili, tisíckrát uverí nesplneným sľubom, roky odpúšťa neodpustiteľné – neveru, klamstvá, dlhy, podvody. Pre okolie je to nepochopiteľné. Ako môže ešte stále veriť, že sa po piatej odpustenej nevere zmení a bude naozaj verný? Dúfa, že už sa to nebude opakovať? Ale pre neho je to „normálne“. Je naučený pomáhať. Zachraňovať.  Tak sa to v detstve naučil. Inak nedokáže. A svoje správanie vníma pozitívne. Veď čo je zlé na tom, že sa postará o opitého, požičia peniaze, odpustí neveru, toleruje nespĺňanie sľubov? Nič, ale iba v tom prípade, ak sa to stane ojedinele, dotyčný úprimne oľutuje svoje zlyhanie a viac svoju chybu neopakuje.

Spoluzávislé vzťahy

najviac ohrozujú ľudí žijúcich so závislým, chronicky chorým, postihnutým, ale aj v pomáhajúcich profesiách. Každý vzťah však môže prerásť do spoluzávislej podoby. Vtedy, keď niekoho nadmerne bezvýhradne opatrujeme a nekladieme na neho žiadne, ani primerané, nároky. Vtedy sa stane závislým na opatrovníkovi, (partnerovi, dieťati, rodičovi…). A opatrovník je rád, že môže „pomáhať“. Podvedome si tak zvyšuje pocit vlastnej hodnoty, sebaúctu, sebavedomie, napĺňa potrebu lásky a užitočnosti. Nejde však o zrelý vyvážený vzťah vzájomnej pomoci. Ide o spútanie vo vzájomnej spolu – závislosti. Nedokážu jeden bez druhého žiť. Napríklad dospelá dcéra, ktorá obetavo opatruje svoju matku napriek tomu, že by dokázala byť sebestačná. Záchranár, ktorý pre pomoc iným obetuje všetko – osobný život, iné vzťahy, záujmy. Kolega, ak sa roky len podriaďuje, preberá zodpovednosť a povinnosti iných bez ohľadu na svoje vlastné potreby. Ako keby na ňom vôbec nezáležalo. Mnohým sa to zdá byť dokonca pozitívne. Ale zrelá je vyváženosť.

Liekom je psychoterapia, lebo čas sám o sebe spoluzávislosť nevylieči. Pokiaľ by sa Aneta s manželom alkoholikom rozviedla, ale neprešla by terapiou, veľmi pravdepodobne by si našla nového partnera, ktorý by bol na niečom závislý a model chorého vzťahu by sa opakoval. V terapii pochopila, že musí priznať a prijať svoju tvrdú realitu, aby vedela, čo môže meniť. Inak to nejde. Prijala pravdu a priznala sama sebe svoje zlyhania. Pochopila, že závislého partnera nezachráni a nezmení. Môže zmeniť len sama seba. Jej muž liečbu odmietol. Musela preto začať od neho „abstinovať“ – prerušiť s ním akýkoľvek kontakt a sústrediť sa sama na seba. Aby sa problémy zase neopakovali a neprehlbovali. Pochopila, že nestačí vzdať sa závislého manžela (závislého dieťaťa, pitia, hrania, milenky …) lebo to vôbec neznamená, že už je vyliečená. Je to len prvý, nevyhnutný a najťažší krok v psychoterapii. Až potom sa dokázala sústrediť na vyrovnanie s celou svojou minulosťou. Dosiahnuť sa to dá analýzou detstva a pochopením súvislosti minulosti s chorým správaním v prítomnosti. Aby to už v budúcnosti neopakovala. Dôležité je aj odblokovať nahromadené skryté emócie – vyjadriť, vyplakať, vyventilovať všetok hnev, nenávisť, smútok, ktorý je v nás od detstva ukrytý. Tak hlboko, že o ňom často vôbec netušíme. Až potom dokážeme odpustiť sebe, rodičom, iným. Mnohí spoluzávislí následne pocítia prvýkrát v živote lásku k sebe samému. Postupne sa im darí nahrádzať naučené nevedomé nutkavé správanie novými pozitívnymi modelmi. Učia sa myslieť na seba. Po malých krokoch ozdravujú nezdravé vzťahy. Ak sa partner (závislé dieťa, rodič, …) odmieta liečiť, tak musia choré vzťahy opustiť. Inak sa kolotoč spoluzávislosti rozkrúti znova.  Preto treba do terapie zapojiť celú rodinu, aby sa liečba len jedného člena nezmenila na príčinu prehĺbenia problémov. Trvalo celý rok, kým Aneta povedala: „Naozaj som nechápala hĺbku svojej choroby, kým som sa neuzdravila.“

Mgr. Ivana Škodová, Múdre sovy – Centrum pre deti aj dospelých, február 2021

Ak chcete vedieť viac, prečítajte si niektorú z týchto kníh:

  • Robert Hemfelt ; Dr. Frank Minirth; Paul Meier: Závislosti srdce – jak opustit nezdravé vztahy.
  • Gegringerová-Woititzová: Dospelé deti alkoholikov.
  • Melody Beattie: Koniec spoluzávislosti

http://files.uloziste.com/bafd859b7e7bf484/Koniec%20Spoluzavislosti.pdf

  • Heinz-Peter Rohr: Závislé vztahy – léčba a uzdravení závislé poruchy osobnosti.
Predchádzajúci článok
skuska
Nasledujúci článok
skuska
Menu