Tragédia v škole na Slovensku – mladý muž zaútočil nožom, zranil deti, riaditeľku a zomrel pedagóg chrániaci deti. Šokujúce. Smutné. Nevysvetliteľné? Údajne bol ako dieťa šikanovaný. Údajne sa v škole nešikanovalo. Zatiaľ nevieme.
Čo si myslíte Vy? Šikanuje sa v našich školách? Je vaše dieťa šikanované? Nevieme, ako ste si odpovedali, ale vieme čo ukazujú výskumy. V školách sa šikanuje. Viac ako polovica žiakov sa so šikanovaním stretla a každé 3. – 4. dieťa zažilo šikanu na vlastnej koži.
A situácia sa stále zhoršuje. Pribudlo šikanovanie učiteľov žiakmi, objavili sa nové spôsoby kyberšikany cez internet, mobbing (šikana jednotlivca kolektívom na pracovisku), bossing (šikanuje nadriadený). Pravda je teda taká, že sa šikanuje stále, viac ako si priznávame, dlhé roky, na všetkých typoch škôl (aj materských), vo firmách, rodinách, komunitách. Za každým číslom sa však skrýva tragédia trpiaceho človeka. Ako sa môže medzi nami cítiť?
Šikanovanie v školách je zmapované, vzdelávame učiteľov, tvoríme výchovné programy, máme systém poradní, no zdá sa, že to nestačí. Kde robíme chybu? Budeme čakať na ďalšiu tragédiu, alebo začneme konečne skutočne konštruktívne problém riešiť? Záleží na každom z nás. Čo môžeme urobiť?
Naučme sa rozlišovať signály šikanovania
Šikanovanie je úmyselné, bezdôvodné, opakované ubližovanie inému človeku, ktorý sa nemôže alebo nevie brániť. Jediným cieľom je ponížiť iného a dokázať tým sám sebe aj iným prevahu a moc.
Treba si uvedomiť, že pri šikanovaní nejde o oprávnené použitie sily na ochranu slabšieho, majetku, alebo obranu pravdy. Naopak – účelom je ubližovať inému bez akéhokoľvek dôvodu. A nikdy nevznikne zo dňa na deň. Väčšinou sa však zrazu prevalí. Má totiž nenápadný vývoj, pomaly sa stupňuje, zosilňuje a môže vyústiť až do trestnej činnosti agresora, prípadne samovraždy obete. Ale vždy sa to začína veľmi „nevinne“.
Na začiatku je vždy ostrakizmus: mierne nadávky, posmievanie, branie vecí, schovávanie hračiek, vyzerá to ako detské prekáračky, stále sa však opakujú tomu istému dieťaťu, až s ním odmietajú sedieť, vylučujú ho zo skupiny, nechcú sa s ním hrať.
Ak sa obeť nebráni, nikomu to nepovie, nikto sa ho nezastane, šikanovanie sa zosilňuje. Objavuje sa fyzická agresivita, ktorá sa postupne zosilňuje: opakované mierne fyzické ubližovanie tomu istému dieťaťu, strkanie, potkýnanie, zašpinenie oblečenia, ťahanie za vlasy, branie stoličky, rozhadzovanie vecí, štípanie, bitky, facky…
Ak sa obeť nebráni, nikomu to nepovie, nikto sa ho nezastane, šikanovanie sa zosilňuje.
Vytvára sa jadro agresorov v skupine: k hlavnému aktérovi sa postupne pridávajú ďalší dvaja – traja šikanujúcich, ktorí už ubližujú systematicky s cieľom upevňovať si nadvládu a vplyv na ostatných.
Ak sa obeť nebráni, nikomu to nepovie, nikto sa ho nezastane, šikanovanie sa zosilňuje.
K šikanovaniu sa pridáva stále viac detí: už aj tie, ktoré sa s obeťou hrávali ju začínajú ignorovať, vylučovať zo skupiny, podľahnú agresorom a dajú a nahovoriť na ubližovanie.
Ak si dospelí ani teraz nič nevšimnú, alebo to neriešia, šikanovanie sa zosilňuje.
Šikanovanie sa stáva “normálnym správaním“: dá sa povedať, že celá skupina (trieda, škola, komunita) sa „nainfikuje“ šikanovaním, ktoré sa už deje každý deň, všade a nadobúda obludné formy psychickej manipulácie a fyzického týrania – nezmyselné príkazy (napodobňovať zvieratá, čistiť podlahu zubnou kefkou), nútia obeť aby im slúžila a dávala svoje veci proti jeho vôli, zvaľujú na obeť svoju vinu, nútia kradnúť, klamať a obeť sa naučila takej hlbokej bezmocnosti, že sa bezvýhradne podriaďuje.
Všimli ste si, prečo sa to môže diať? Pretože si to NIKTO nevšímal a nezasiahol. Preto záleží na každom z nás. Čo môžeme urobiť?
Naučme sa rozpoznávať signály, že sa niekto stáva obeťou
Podliehame klamnému dojmu, že šikanovanie je „chlapská“ záležitosť. Omyl. Šikanujú rovnako chlapci aj dievčatá, rozdielny je len spôsob, akým to robia. Dievčatá viac skryto intrigujú, manipulujú, ohovárajú, ponižujú a znevažujú. Chlapci sú viac verejne verbálne aj fyzicky agresívni. Obete však majú podobné spoločné vlastnosti.
Sú to deti citlivé, tiché, utiahnuté, nepriebojné a pomalšie. Zvyčajne sa niečím odlišujú od ostatných – farbou pleti, názormi, vierou, rečou, alebo telesnou odlišnosťou (malé, chudé tučné, iné). Väčšinou sa dobre učia, no výnimkou nie sú ani horšie výsledky, sú však usilovné, svedomité a ochotné pomáhať. Stáva sa, že agresor tvrdí, že provokujú, no pri hlbšom skúmaní zistíme, že sa „previnili“ len svojou povahou, pretože sú sociálne „nešikovné“, ťažšie sa skamarátia, nevedia sa presadiť, a to agresorov provokuje – sú pre nich „ľahká“ korisť.
Keď deťom s takýmito vlastnosťami začnú ubližovať, od strachu a neistoty nedokážu rozprávať o tom, čo sa im deje. Postupne sa však mení ich správanie, čím vždy ticho kričia o pomoc! Môžete si všimnúť takéto zmeny:
- Doma aj cez prestávky bývajú samé, stratili kamarátov, nemajú návštevy detí;
- v škole aj na ulici sa pohybujú blízko steny, únikových dverí, dospelých;
- sú smutné, neisté, plačlivé, chodia so zvesenou hlavou, alebo sa ustrašene obzerajú;
- mávajú rozhádzané, špinavé, neusporiadané veci v taške do školy, aj na lavici;
- vyhýbajú sa škole rôznymi výhovorkami (často ich bolí brucho, hlava), zvyšujú sa vymeškané hodiny;
- nechcú chodiť do krúžkov kam chodili rady, nechodia sa hrať von s deťmi;
- začnú mať špinavé oblečenie a „strácať“ veci – pomôcky, hračky, peniaze;
- pýta si desiatu do školy, ale často mu „nechutí“ a rozdáva ju spolužiakom;
- nechodí na WC cez prestávky, ale pýta sa cez vyučovanie;
- vyhľadáva „bezpečnú“ cestu do školy aj domov – pripája sa k nejakým dospelým, vyčkáva, kým všetci odídu, mešká na vyučovanie, dožaduje sa odprevádzania hoci už chodilo samé, aj krátku cestu absolvuje radšej autobusom.
Ak ste si všimli aspoň tri z týchto signálov a opakujú sa počas 3-4 týždňov, mali by ste spozornieť. Vaše dieťa (žiak) je s vysokou pravdepodobnosťou šikanované. Treba zistiť kde, ako a kým.
Prevalenie šikanovania je šok a dospelí konečne reagujú – často chybne
Pri náhlom odhalení šikanovania sa dospelí snažia okamžite všetko vyšetriť, priamo sa pýtajú všetkých pred všetkými, čo sa stalo. Neuvedomia si, že takto vlastne konfrontujú spoločne obeť a agresora. Obeť sa bojí, agresor sa bráni a zahmlieva, vymýšľa, zvaľuje vinu na obeť, ktorá je paralyzovaná strachom a nie je schopná verejne hovoriť o tom, čo jej robia – mlčí, zapiera, môže dokonca tvrdiť, že agresor je kamarát. Medzi obeťou a agresorom totiž často vzniká závislosť až identifikácia obete s agresorom. Obeť vtedy zo strachu obdivuje agresora ako silného, snaží sa napodobňovať jeho správanie a ochrániť sa tak pred bitkou a ponižovaním. Ak necháte obeť odísť, alebo len unáhlene preradíte do inej triedy (školy), nič ste nevyriešili. Skôr naopak. Mašinéria šikanovania pokračuje – s novou obeťou. Nevediac, že šikanovaním môže byť nakazená celá trieda, škola, komunita už nepátrajú ďalej, či sa to deje opakovane, čo sa stalo predtým, potom alebo aké vzťahy medzi deťmi panujú. Stávalo sa v praxi aj to, že vedenie školy v snahe udržať si „dobré meno“ utajovala šikanovanie a nič neriešila. Uvedené chyby však môžu spôsobiť až taký fatálny omyl, že obeť označia za agresora a namiesto jeho ochrany ho prenasledujú. Hlbšiu bezmocnosť, sklamanie a nedôveru voči celému vetu si asi nevieme predstaviť.
Celú situáciu komplikuje „naočkovaná“ skupinová pseudomorálka v „chorom“ prostredí. Oznámenie ubližovania sa tam považuje za žalovanie, a ten, kto konečne nájde odvahu a prehovorí, sa považuje za slabocha a zradcu. Skupina je paralyzovaná strachom, svedkovia sa boja vypovedať, všetci sa podvedome boja aj toho, že sa môžu stať obeťou.
Agresor býva zaslepený tzv. morálnou slepotou a vtedy nemá žiadne vedomie vlastnej viny za ubližovanie inému a zaslúžený trest považuje za krivdu. Môže dokonca veľmi presvedčivo, aj s plačom tvrdiť, že ho obeť provokovala. Psychologicky ide o sebaklam a obranný mechanizmu rozumového zdôvodňovania správania tzv. racionalizáciu.
Čo môžeme urobiť, aby sme pomohli, ale neuškodili?
Základná zásada znie:
Nikdy nekonfrontujte šikanovaného s agresorom a dôsledne chráňte obeť !!!
Správne je najprv sa porozprávať postupne individuálne so všetkými deťmi, ktoré boli svedkami šikanovania, chodia do tej istej triedy, krúžku, ihriska. Až po ukončení rozhovorov, keď získate prehľad a dosť dôkazov, až potom sa porozprávajte osobitne s každým agresorom. Myslite na to, že budú zahmlievať, klamať, obviňovať obeť – ukážte im dôkazy, opakujte overené fakty, ale nesmiete im prezradiť svedkov ani obete!
Podľa toho, čo sa dozviete, kto to robí, čo robí, kde sa to vyskytuje angažujte školu, políciu, susedov, trénera, rodičov. Porozprávajte sa osobitne s rodičmi obete aj agresora, ale nepodľahnite tlaku a nepripustite spoločné stretnutie a konfrontáciu všetkých dospelých aj s deťmi.
Aby ste predišli zľahčovaniu situácie a bagatelizovaniu dôsledkov, vopred upozornite všetkých na to, že pri šikanovaní nezáleží na výške škody, dôležitý je vždy opakovaný úmysel ublížiť, použité násilie, utrpenie obete a či sú agresori organizovaná skupina.
A je to trestný čin!
Ideálne je predchádzať šikanovaniu
V tomto môžeme urobiť každý sám za seba najviac vo svojom bezprostrednom okolí. Najdôležitejšie je zaujať postoj nulovej tolerancie aj k najmenším prejavom šikanovania. Je to overená stratégia. Funguje. Len ju musíme dôsledne dodržiavať – dospelí aj deti.. Základné pravidlo znie: „Šikanovanie netolerujeme!“ Nech by to robil ktokoľvek a kdekoľvek (v rodine, komunite, triede, škole, firme). Každému musí byť jasné, že voči šikanovaniu neexistuje ani minimálna miera tolerancie. Už vieme, ako sa šikanovanie vyvíja, aké správanie je nevhodné, tak si všímajme, reagujme, upozorňujme, angažujme kompetentných, vyvodzujme dôsledky a zodpovednosť. Zdá sa vám to byť idealistické a neuskutočniteľné? Najprv to skúste.
Začnite trebárs tým, že vysvetlíte svojim deťom ( žiakom), aké správanie je šikanovanie. Budú vedieť, čo samy nesmú robiť a na čo majú upozorňovať. Naučme deti, aký je rozdiel medzi žalovaním a odvahou oznámiť, že niekomu opakovane ubližujú, nadávajú, berú veci, odstrkujú , štípu, robia mu naschvál. Žalovanie by predsa bolo, keby sme chceli získať pre seba nejaký prospech. My však chceme chrániť slabšieho a nevieme tomu inak zabrániť. Dodávajte svojim deťom odvahu povedať to dospelému. Potom to však musíme brať veľmi vážne a riešiť. Nesmieme ich sklamať a nechať samých. Vlastným postojom a pozitívnym príkladom ich naučíme najlepšie nešikanovať a nenechať sa šikanovať. Deti sa veľa učia napodobňovaním. Najlepšie ich to naučíme tak, že sa tak sami budeme správať.
Kontakty na linky dôvery a pomoci:
Krízová linka pomoci: www.krizovalinkapomoci.sk – 0800 500 333
IPčko.sk: www.ipcko.sk
Linka detskej istoty: 116 111 http://www.ldi.sk/
Linka detskej dôvery: 0907 401 749
Linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566
Autor: Mgr. Ivana Škodová, Múdre sovy – Centrum pre deti aj dospelých
Photo by: Mikhail Nilov
