Inšpiratívny rozhovor so špeciálnou pedagogičkou Zuzanou Zimovou v denníku N.
Zuzana Zimová je špeciálna pedagogička a pomáha rodinám prekonávať problémy. Mnohé vyplývajú z toho, že mamy sú dnes neisté, hľadajú rady na internete alebo sa porovnávajú s kamarátkami.
Čo sa dočítate v rozhovore:
- čo spôsobuje, keď sa mamy porovnávajú,
- prečo by deti nemali rozhodovať, čo budú jesť,
- prečo deti prestávajú mať schopnosť zvládať bežné domáce povinnosti,
- či je dobré mať veľa krúžkov či hračiek.
Zmenili sa matky za posledných desať rokov?
Neviem, či sa zmenili matky, ale mení sa rodičovská rola. V generácii mojich rodičov nebol otec takmer vôbec zapojený do bežnej starostlivosti o malé deti. Dnes sa zapája omnoho častejšie a aj sa to od neho očakáva.
Čo sa ešte zmenilo?
Začátek formuláře
Konec formuláře
Rodiny sú dnes menšie. Veľké rodinné zoskupenia žijú ďaleko od seba a skôr sa stretávajú kamaráti ako rodina. Kamaráti sa hľadajú podľa toho, či majú deti v rovnakom veku. Tak sa môže stať, že mama nikdy nevidela každodennú starostlivosť o deti vo veku puberty či dospievania. Lebo všetky deti v jej okolí sú v rovnakom veku ako jej. Tak sa stráca možnosť odpozorovať, ako vyzerá starostlivosť, a zvyšuje sa neistota. Miesto toho, aby sa pýtali skúsenejších, starších mám, hľadajú odpovede na internete. Ale tam je veľmi veľa informácií, ktoré sú často protichodné, takže to u nich spôsobí ešte väčšiu neistotu.
Chodia za vami rodičia s tým, že si niečo prečítali na internete, ale nefungovalo im to?
To sa stáva často. Príde rodič a povie, že už skúsili všetko. Ja sa ich spýtam, čo všetko vyskúšali. Potom mi vymenujú, čo všetko si prečítali a skúsili, ale nič sa nezlepšilo. Ale väčšinou nejde o veci, ktoré by sa hodili na ich dieťa alebo situáciu, ktorú potrebujú riešiť. Povedia, že sa im to páčilo, tak to skúsili. Väčšinou to nefunguje. Pre dieťa, ale ani pre každého rodiča nie je každý výchovný štýl vhodný.
Napríklad?
Často prídu rodičia, ktorí sú očarení nenásilnou komunikáciou a nevýchovou. Ale vysvetlia si to tak, že dieťa má byť slobodné, má o všetkom rozhodovať, a potom sú zúfalí, že dieťa nikoho nerešpektuje, že je nervózne a agresívne. Prídu s deťmi okolo 4 až 5 rokov. Doma to ešte nejako zvládajú, aj keď pre rodičov aj deti je veľmi ťažké fungovať, ak dieťa nemá hranice. Ale keď príde dieťa do škôlky, nastane problém, lebo tam sú pravidlá aj autority a nie sú na to naučené.
Je voľná výchova častejšia ako pred desiatimi či 15 rokmi?
Asi áno. Ale ku mne prichádzajú väčšinou bezradní rodičia. Nechodia ku mne rodičia, ktorí sú veľmi prísni, lebo takí nepochybujú o tom, čo robia. Nepotrebujú poradiť. To sa už skôr stretnem s ich deťmi, keď sú v puberte alebo v dospelosti. Často totiž pri takomto spôsobe výchovy majú v neskoršom veku problém rozvinúť sa, sú akoby zviazané, často si nevedia nájsť cestu v živote.
Keď nie je správna prísna ani voľná výchova, tak aká je správna?
Keby toto niekto vedel zhrnúť v piatich bodoch, dostal by nobelovku. (smiech) Čím dlhšie pracujem s rodinami, tým viac som presvedčená, že pre každého je správna iná cesta. Univerzálne je len to, že treba brať do úvahy, či sú napĺňané potreby dieťaťa. Hlavné je, aby bol vo vzťahu pocit bezpečia a istoty, aby sa dieťa nebálo. Bezpečie mu však dáva aj to, aby sa vedelo orientovať, čo je správne a čo nie. Výchova by pre dieťa mala byť zrozumiteľná, aby dieťa vedelo, ako rodič v nejakej situácii zareaguje.
A rodičia?
Mali by si vybrať takú výchovu, aká vyhovuje ich povahám. Lebo ak má rodič rád poriadok, ale dieťaťu dá voľnosť, tak môže trpieť. Keď je niekto benevolentnejší, bude pre neho náročné, ak má mať dieťa tvrdé pravidlá. Potom z toho občas uhne a dieťa nevie, čo je ešte v poriadku a čo nie.
Sú dnes na seba matky prísnejšie?
Tým, že sú neistejšie, sú na seba aj prísnejšie. A často sa porovnávajú so vzormi, ktoré vidia na internete, v časopisoch či novinách. Prečítajú si, čo majú robiť správne mamy, ale aj to, ako sa majú o seba viac starať a nebyť otrokom dieťaťa. To môže mamu veľmi zneistiť, ak si neurobí vlastné priority. Na jednej strane cíti, že dieťa ju potrebuje, chce sa oň starať, ale všade počuje, že sa o seba má viac starať. Poznám mamy, ktoré nechajú dieťa a idú napríklad ku kaderníčke, kde si to odtrpia. A potom z toho dobré pocity nemá ani mama, ani dieťa. Mama by mala mať slobodu sa rozhodnúť, ako strávi čas. Ak nezanedbá, čo dieťa potrebuje, nech sa venuje aj sebe, ale ak má väčšiu potechu z toho, že je celý čas s dieťaťom, nech je s dieťaťom.
Je častejšie porovnávanie až súperenie medzi matkami? Najmä ak hovoríte, že dnes sa stretávajú viac rodiny s podobne starými deťmi.
Áno, lebo sú neisté. Ak si mama nie je istá, ako má výchova vyzerať, nechá sa potom ľahko zneistiť, keď dieťa jej kamarátky už vie veci, čo jej dieťa nevie. Potom začne mať výčitky svedomia, že asi nie je dobrá matka, keď to jej dieťa ešte nevie, a snaží sa to dohnať – tlačí na dieťa, na jeho výkon. Keď má mama nízke sebavedomie, tak ju to veľmi núti sa porovnávať.
Prejavuje sa táto frustrácia matky z porovnávania aj na vzťahu s dieťaťom?
Áno. Má to niekoľko rovín. Keď mama obdivuje iné deti a svoje považuje za nedostatočné, dieťa to vníma. Cíti to a nemá pocit prijatia. Z dieťaťa potom môže vyrásť nesebavedomý človek, ktorý si o sebe myslí, že nie je dosť dobrý. Druhý rozmer môže byť, že mama začne dieťa tlačiť do vecí, na ktoré ešte nemá, a tak má dieťa stále pocit zlyhania až menejcennosti.
V akom veku je to porovnávanie najčastejšie?
Máloktorá mama čaká nejaký výkon od polročného bábätka, ale začína sa to už u malých detí. Dieťa kamarátky prespí celú noc a moje nie. A nešťastná matka začne skúšať recepty, aby jej dieťa spalo. Ale keď bude nervózna, neupokojí ani dieťa.
Ako do toho vstupujú sociálne siete?
Majú na to vplyv, ale nedémonizovala by som ich. Vždy boli pieskoviskové rozhovory, kde sa stretli mamy, ktoré sa ani nepoznali, ale mali vždy kopec názorov a rád. Taký Modrý koník v menšom. A osobný kontakt môže byť ešte náročnejšie vstrebať, ako keď si to človek prečíta na sociálnej sieti. Tam vždy môžem povedať, že nepoznajú moje dieťa, nikdy ho nevideli, ale keď to zažijem na detskom ihrisku, kde niekto moje dieťa vidí každý deň a začne ho kritizovať, môže to byť psychicky omnoho náročnejšie.
Na sociálnych sieťach to však často nie je o kritike, ale reč je o tom, že tam sledujem ľudí, ktorí píšu, čo ich deti už zvládnu, na aké krúžky chodia a aké súťaže vyhrali.
Áno, a potom to vedie ku krúžkománii, ktorú vídam stále častejšie. Rodičia majú veľký strach nechať deti samy. Majú viac informácií, čítajú hororové historky. Ale pre deti to nie je dobré, lebo každý človek sa musí naučiť byť sám so sebou, aby sa naučil ísť hlbšie dovnútra, porozmýšľať, spoznávať sa. Ak to nemáme šancu robiť, tak o sebe nevieme veľa. Deti sa to učia od detstva. Druhá vec je, že ak majú veľa krúžkov, nenaučia sa organizovať si čas, lebo im ho stále niekto organizuje. Keď sa dostanú do práce, kde si musia organizovať čas samy, zlyhávajú.
Odkedy by malo dieťa bývať samo?
Kým nechodí do školy, tak by nemalo byť samo, lebo ešte nevie správne vyhodnotiť niektoré situácie. Pre deti je dôležité mať pocit bezpečia. Na prvom stupni základnej školy by som nechávala dieťa samo do pol hodiny, ale treba, aby boli dospelí dostupní. Napríklad suseda. Keď boli moji synovia malí, tak vedeli, že dole v dome je kvetinárstvo, a keby sa čokoľvek stalo, bude tam pani kvetinárka. Hlavné je, aby deti vedeli, čo majú spraviť, ak by sa niečo stalo. Ak toho dieťa nie je schopné, tak by som ho nenechala doma, aj keby malo 14 rokov.
Počas letných prázdnin vidieť, že deti majú mnoho denných táborov a majú organizovaný čas. Je to dobrý spôsob, ako by mali deti tráviť prázdniny?
Pre niektoré deti to je dobré, lebo sú akčné a potrebujú mať každý deň nejako naplnený. Ak majú po návrate domov priestor pre seba a krúžky ich bavia, je to dobré. Niekedy je to aj nevyhnutnosť, lebo je veľa prázdnin, ale menej dovolenky. Ani staré mamy nie sú poruke, lebo pracujú alebo sú ďaleko. Ale treba myslieť na to, že sú to prázdniny, lebo mnohí rodičia sa boja, že deti toho cez prázdniny veľa zabudnú, a dávajú ich na krúžky, kde sa počíta, učí angličtina a vlastne sú tam ako v škole.
Mnohí odborníci kritizujú helikoptérových rodičov, ktorí rozvážajú deti z krúžka na krúžok. Čo si o tom myslíte vy? Nie je to tak, že tieto deti majú viac podnetov, ako sme mali my, keď sme vyrastali, možno jednoduchšie objavia, na čo majú talent, a budú toho vedieť viac?
Možno áno. Toto je riziko dnešného sveta a množstva informácií a možností. Ale môže sa stať aj to, že sa človek v 30-ke alebo 40-ke obzrie a zistí, že toho vyskúšal neúrekom, ale nič nerobil poriadne, lebo preskakoval z jednej veci na druhú. Rodič musí dieťa učiť aj to, ako sa venovať len jednej veci. Na druhej strane je veľký tlak, aby bolo dieťa už vo veľmi ranom veku napríklad v športe na špičke. Všeobecná športová príprava sa takmer vytráca, ale rodičia postavia 4-ročné dieťa na korčule, aby hralo hokej. Mnoho trénerov hovorí, že to nie je dobré, lebo dieťa by v tom veku malo skúšať behať, skákať a aj korčuľovať, ale nie hrať tak skoro hokej. Akoby sme preskočili čas, keď sa má dieťa rozvíjať všeobecnejšie a hľadať, na čo má talent. Odmalička im zúžime cestičky a nútime ich ísť po piatich zúžených cestičkách miesto toho, aby dieťa išlo po jednej širšej ceste, z ktorej si potom vyberie, akým smerom sa vydať. Aj tak dieťa nestihne nikdy vyskúšať všetko a skúša len to, čo si rodič myslí, že by malo vyskúšať. Je to aj o nervozite rodičov, že čo ak by dieťa bolo v niečom lepšie.
Niektorí rodičia však hovoria, že je dobré, ak chodí dieťa na veľa krúžkov, lebo vedia omnoho viac ako naša generácia v ich veku.
Je to iné, ako to bývalo kedysi, a netrúfam si povedať, čo je lepšie. Treba myslieť na to, že ak má rodina celý týždeň naplánovaný tak, že ráno vstanú, idú do školy, na krúžky, o ôsmej sa vrátia, napíšu si úlohy a dieťa ide spať, kedy zostáva čas na vzťahy? Na jednom workshope sme robili cvičenie s rodičmi o tom, ako vyzerá ich bežný týždeň a koľko v ňom majú času na vzťah. Teda čas, keď sa nepresúvame z krúžka na krúžok a dieťa nemá žiadne úlohy ako čistenie zubov a podobne. Čas, keď sedíme a rozprávame sa. Tí rodičia mi vtedy povedali, že aj keď sú s deťmi hoci štyri hodiny počas dňa, čas na vzťahy vyrátali tak na desať minút.
A platí, že sú deti helikoptérových rodičov rozvinuté viacerými smermi?
Záleží na tom, či má dieťa na danú vec talent, či ho to baví. Vtedy je jeden krúžok užitočnejší ako desať. Ale sú rôzne deti. Niektoré chcú samy od seba vyskúšať viac vecí, ale iné si vyberú jednu a tej sa venujú aj osem rokov. Aj jeden, aj druhý typ má v práci aj v kontakte s ľuďmi svoje výhody. Tí, ktorí toho vyskúšajú veľa, sú všestranní, vedia sa venovať viacerým oblastiam, aj keď len po povrchu. Môžu byť dobrí manažéri multidisciplinárnych tímov. Tí, čo sa vedia do hĺbky venovať jednej veci, môžu byť veľkí odborníci. Toto je najťažšie na rodičovstve – spoznať svoje dieťa tak, aby ste vedeli, čo a ako treba rozvinúť.
Majú dnes deti čas na bežné domáce povinnosti, ako je upratovanie či varenie? Sledujete, že sa vytrácajú u detí schopnosti robiť bežné domáce činnosti?
Vytrácajú, ale nie vždy je to preto, že by nemali čas. Rodičia často povedia, že deti majú povinnosti, ale že si ich nerobia. A keď sa pýtam, prečo si ich nerobia, povedia, že keď na nich trvajú, dieťa sa nahnevá. „Bojím sa toho, keď sa na mňa dieťa hnevá,“ hovoria. Vyrástla nám generácia rodičov, ktorí sa boja, že sa dieťa nahnevá.
Čím to je?
Možno tým, že chcú byť iní ako generácia ich rodičov, ktorí tvrdo trvali na svojom a povinnosti sa museli plniť. A dnešní rodičia, ešte ako ich deti, sa hnevali a bolo im to nepríjemné. Teraz nechcú, aby sa ich deti voči nim cítili nepríjemne. Ale niektoré veci sa nedajú bez toho, aby sa dieťa na nich nenahnevalo. Hnev dieťaťa nie je úplne zlá vec, lebo dieťa sa môže učiť, že sa dá hnevať a aj napriek tomu sa môžu mať ľudia radi. To je do partnerského života veľmi dôležité.
Ako potom dieťa zvláda škôlku a školu, kde sa už od neho niektoré veci vyžadujú?
Prichádzajú problémy a s tým rodičia prídu za mnou. Povedia, že doma s ním nemajú problémy, ale často preto, že doma od dieťaťa nič také nevyžadujú, ale v škôlke a škole problémy sú, lebo tam niečo vyžadujú. Potom prídu domáce úlohy, na ktorých rodičom záleží, a musia dieťa nútiť, aby si ich písalo. Ale dieťa nemá skúsenosť, že od neho rodičia niečo vyžadujú, je to preň nová skúsenosť a je to pre oboch ťažké. Ak je dieťa od malička zvyknuté, že má povinnosti, je to jednoduchšie. Je namáhavé to dieťa učiť, ale keď to vedia, bude to s nimi jednoduchšie, keď budú staršie a povinnosti už budú musieť mať.
Od koľkých rokov treba od dieťaťa vyžadovať plnenie povinností?
Odkedy sú motoricky schopné niečo robiť, odvtedy to treba žiadať. Napríklad upratovanie hračiek – keď má dieťa rok, už vie hodiť hračku do škatule, a tak to robíme spolu, aby sme vybudovali návyk. Trvá to dlhšie, ako keď to urobí mama sama, ale inak sa to nenaučí.
Majú rodičia dnes vyššie nároky na deti ako pred desiatimi, 15 rokmi?
Posunulo sa to najmä na všestrannosť. Na jednej strane od detí nežiadame zodpovednosť v každodenných domácich povinnostiach, ale žiadame od nich, aby boli veľmi zodpovedné vo výkonovej zložke – aby zodpovedne chodili na šport, aby trénovali, aby mali dobré známky. Na jednej strane ich tak tlačíme k zodpovednosti príliš, ale inde vôbec. Ak na dieťa dám zodpovednosť tam, kde nie je schopné ju zvládať, začne sa jej vyhýbať, lebo to bude považovať za niečo veľmi ťažké a nezvládnuteľné. Ale keď vychováme generáciu ľudí, ktorá bude odmietať zodpovednosť, tak to nebude dobrý svet. Podobné to je v slobode. Dávame im ju aj tam, kde ju nevedia zvládnuť – napríklad v tom, čo by mali jesť. Dieťa nebude jesť zdravé veci – bude jesť čokoládu a cukríky. Túto slobodu treba obmedziť pravidlami.
Ustupujú dnes rodičia často deťom pri jedle?
Dnes je stále viac detí, ktoré sa bežne stravujú v reštauráciách, je to najmä v mestách. Tam si deti aj samy vyberajú, čo budú jesť. Rodičia tak akoby deťom odovzdávali zodpovednosť, ktorú by mali mať oni, aby dieťa jedlo zdravo. Treba, aby sa naučilo základom, a potom sa môže rozhodovať.
Mení sa to, čo rodičia považujú za dôležité?
To si nemyslím. Odjakživa mamy za dôležité považovali, aby malo dieťa dobrý život. Možno sa mení definícia, čo je dobrý život. Za socializmu sme všetci boli tlačení, aby sme boli nepriebojní, aby sme nevytŕčali. Teraz je doba, keď máte vytŕčať, máte ukázať, čo dobré vo vás je. Prevláda teda výchovný stereotyp, aby deti boli priebojné a bolo ich počuť. Ale je veľmi tenká čiara medzi tým, či vychovám zdravo priebojného človeka alebo grobiana, ktorý neberie ohľady na iných. My sme generačne nemali skúsenosť, ako vychovávať zdravo priebojného človeka. Treba ďalšiu generáciu, aby sa to naučili.
Vedia sa dnes deti nudiť?
Nevedia, ale nielen z dôvodu, že by im rodičia nedali priestor, ale aj preto, že majú poruke obrazovku. Namiesto toho, aby zamerali pozornosť na seba, oddych, relax alebo bytie so sebou, okamžite si začnú pozerať sociálne siete alebo sa pustia hrať. Ale to robíme aj my dospelí – sadneme si do kaviarne a zrazu sa nám zdá päť minút dlho a hneď vyberieme telefón. Najskôr sa musia rodičia naučiť zaobchádzať s obrazovkami, a potom to musia naučiť svoje deti.
Ako by to malo vyzerať?
Napríklad večera v reštaurácii. Aj pre rodiča je veľmi lákavé dať dieťaťu do ruky tablet, aby si pozeralo rozprávku alebo sa hralo, hlavne, aby nevyvádzalo. Učíme dieťa, že v reštaurácii sa nemusí venovať ostatným, ale môže sa pozerať do obrazovky. Nehovorím, že to nemajú robiť nikdy, ale nemalo by sa to stať pravidlom, že hneď ako dieťa začne byť nepohodlné alebo nepríjemné, dáme mu do ruky takúto zábavku.
Rodičia na to môžu povedať, že sa môžu deti hrať hry, kde sa niečo naučia – angličtinu, môžu tam počítať príklady. Alebo sa tým učia zvládať technológie.
Nedá sa na to povedať, že je to úplne hlúpy názor. Ale aj tu platí, že všetko s mierou, tu možno dvojnásobne. Ak to dieťa ticho sedí pri dospelých a učí sa počúvať, neskákať im do reči a vystihnúť moment, keď môže vstúpiť do diskusie, učí sa dôležité sociálne zručnosti ako diskutovať a počúvať. Keď sa to nenaučí, bude mu to chýbať. V technológiách bude zručné, lebo budú súčasťou jeho života. Je to neopodstatnený strach našej generácie, ktorá sa s technológiami stretla až v dospelosti a niektorých to možno zaskočilo. Iné je programovanie a podobne, ale ak k tomu dieťa tiahne, tak sa to naučí od kamarátov, alebo keď má šťastie, tak v škole. Ale trojročné dieťa nemusí držať tablet na to, aby v 17-ich vedelo programovať.
Aj keď dieťa nemá v izbe poruke obrazovky, často má plnú detskú izbu hračiek. Vie sa sústrediť samo na seba, ak má všade hračky?
Najmä stráca schopnosť byť kreatívne. Dnes sú veľmi špecializované hračky, a ak by som mala byť staromilská, tak kedysi, keď deti boli vonku a našli palicu, tá mohla byť auto, meč, bábika. Dnes má dieťa rôzne bábiky, autá a aj hračkárske meče. Deti to nenúti hľadať riešenia. Ak sa chcú na niečo hrať, majú na to príslušnú hračku. V živote to tak však nefunguje a človek nemá vždy všetko k dispozícii. Druhá stránka množstva hračiek je, že deti sú postavené pred ťažkú úlohu – musia sa sústrediť a vybrať si len jednu, s ktorou sa teraz budú hrať, ale na poličke ich je veľa a sú všetky lákavé. Deti tak preskakujú nesústredene z jednej hračky na druhú, lebo ich lákajú všetky, a neučia sa tak sústredene hrať s jednou vecou.
Ako sa to dá riešiť?
Niektorí rodičia vytvárajú súbory hračiek a menia ich dieťaťu po mesiaci alebo po dvoch. Dieťa sa teší, že má vždy nové veci, ale nemá tam toho toľko, že sa nevie rozhodnúť, s čím sa bude hrať. Vedľajší efekt množstva hračiek je, že neučíme deti na niečo sa tešiť, lebo majú všetko. Nemajú potom o čom snívať. Treba deti učiť, že nemusia mať všetko a hneď, aby vedeli byť v dospelosti trpezlivé.
Často nemusia darčeky kupovať rodičia, ale kupujú ich starí rodičia a vzdialenejšia rodina, ktorá s dieťaťom často nie je.
Treba sa s nimi dohodnúť. Radšej nech s ním trávia viac času, alebo zaplatia krúžok ako priniesť ďalšie hračky. Pre deti je dnes vzácne, ak môžu tráviť čas s dospelými. V minulosti trávili tiež s dospelými málo času, ale hrali sa s deťmi, často na dvore, alebo so súrodencami. Dnes sú deti viac osamelé.
Dnes deti trávia s deťmi čas v škôlke alebo v škole a aj na krúžkoch, ktoré majú dnes častejšie ako v minulosti.
Aj napriek tomu sú mnohé osamelejšie ako v minulosti. Lebo máme síce krúžky, kde sa dbá aj na vzťahy, ako skautské, ale väčšina vyzerá ako škola. Deti majú presne dané, čo majú robiť. Ale keď boli deti na dvore, bolo to prirodzenejšie, boli tam deti rôzneho veku, mali možnosť vymyslieť si, čo budú robiť, a museli si získať postavenie v skupine.
Dnes veľa rozoberáme, ako sa vychovávajú deti. Existuje doba, keď sa vychovávali najlepšie?
Nemyslím si, že vzdychanie za starými časmi je namieste. Každá doba alebo každý štýl so sebou prinášajú dobré aj zlé veci. Treba individuálne uchopiť dieťa a dobu, v ktorej vyrastá.
Chodia dnes k vám ľudia častejšie ako v minulosti?
Častejšie chodia dobrovoľne. Predtým ich v škole prinútili, aby vyhľadali pomoc, lebo ich dieťa má problémy. Teraz, aj vďaka tomu, že sa o tom viac hovorí, rodičia nemajú pocit, že je to hanba, keď nevedia, čo majú v jednotlivých chvíľach urobiť. Prídu aj preventívnejšie, a nie až vtedy, keď je veľký problém. Prídu aj rodičia, ktorí majú notes, kde majú popísané situácie a ako zareagovali, a chcú si overiť, či to robia dobre. Ale prídu aj takí, ktorí povedia, že nevedia, čo chcú a čo očakávajú, len vedia, že sa im nedarí.
Opakujú sa nejaké problémy, s ktorými za vami chodia?
Najviac mi napadajú rozvodové deti. Mám jednu radu pre rozvádzajúcich sa rodičov – aby sa prišli poradiť na začiatku a nie vtedy, keď už je rozvodové konanie roky v procese a deti si už ani nepamätajú, aké to bolo, keď boli rodičia spolu. Partneri v rozvode často zabúdajú, že sú aj rodičia. Nemyslia na to, že aj keď sa rozchádzajú ako partneri, musia spolu aj naďalej fungovať ako rodičia. Mali by sa hneď na začiatku naučiť oddeliť partnerstvo a rodičovstvo. Preto je lepšie, aby sa poradili. Nie je to o tom, že by boli hlúpi a nevedeli, čo majú robiť, ale je to zložitá situácia plná emócií a zranení. Často to bez pomoci zvonka nezvládnu a deti si to odnesú, lebo sa stávajú nástrojom v boji a dokazovaní pred súdom.
Mnoho sa hovorí o dĺžke materskej a tom, kedy by žena mohla ísť do práce. Stretávate sa s tým, že si žena vyčíta, že bola dlho na materskej?
Stretávam sa s tým. Väčšinou je to však tlak matky a nie firmy. Matky vidia, ako ich kolegovia, ktorí nemajú rodinu, stúpajú po kariérnom rebríčku rýchlejšie ako ony. Vtedy často dostanú paniku, že im ušiel vlak. Potom sa materstvo snažia skrátiť. Ale nemyslím si, že niečo strácajú, do dôchodku ideme po 60-ke, máme ešte veľa času na kariéru. Sú povolania, kde keď nie ste päť rokov, len veľmi ťažko sa do toho vraciate, napríklad IT alebo medicína. Ale aj tam môžu firmy pomôcť, aby to dobehli. Ale nie všade to tak funguje.
Je rozdiel medzi rodinami, kde je jedno dieťa a keď ich majú viac? Môže prísť baby blues, teda popôrodná depresia, napríklad pri treťom dieťati?
V minulosti boli rodiny, ktoré mali veľa detí a vtedy s nimi trávili čas inak, ako keď má rodina len jedno dieťa. Keď mali päť detí, rodičia im často neorganizovali čas, lebo pri piatich deťoch sa to nedá. Ak mám nachystať oblečenie a jedlo pre päť detí, potrebujem na to iné množstvo energie a času na rozdiel od situácie, keď to mám robiť pre jedno dieťa. Potom sa rodiny zmenšili a mali len jedno alebo dve deti a zmenili to, čo považujeme za štandard vo výchove. Dnešné viacpočetné rodiny sa nevrátili k štandardom z minulosti, snažia sa dať trom až štyrom deťom výchovu, ktorú nastavili rodičia s jedným alebo dvomi deťmi. To je často vyčerpávajúce a ťažko zvládnuteľné.
Zuzana Zimová (53)
Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, predtým pracovala ako sanitárka na psychiatrii. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve, kde sa snažila zistiť, prečo sú deti nezbedné. Práca v občianskom združení Návrat ju priviedla k náhradným rodinám. Štyri roky pracovala ako metodik na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, kde mala na starosti systém starostlivosti o deti v detských domovoch. Spolupracuje s Coachingplus aj s organizáciou Provida na projekte Tvoj Buddy.
Spolupracovala s portálom Rodinka.sk. Pre vydavateľstvo RAABE písala články a bola editorkou edície Sociálne vzťahy a problémy na školách.
